Remeslu sa priučil u rodiny Dubských, dnes sa tomu venuje už 30 rokov.
Bábkoherec, kočovný bábkar, i flašinetár. Takto poznajú mnohí Tomáša Plaszkého, ktorý so svojím Divadlom v kufri pochodil už takmer celý svet. Aj napriek svojmu vysokému veku zvláda všetky tieto povolania s nadhľadom. Energický 71-ročný dôchodca o niekoľko dní dokonca vyráža do Francúzska a Nemecka.
Narodil sa v Banskej Bystrici, no v 50. rokoch 20. storočia jeho rodinu vysídlili do Rimavskej Seči, teda na maďarské hranice. No a tam chodili cirkusy, kúzelníci, aj divadlo z Budapešti.
„Prvýkrát som videl bábkové divadlo v Banskej Bystrici ešte v Národnom dome. Ale to bolo ešte také že jéj bábky. V Rimavskej Seči prišla maringotka, postavili okolo zátarasy, sedadlá a pozerám, čo to je? Bábkové divadlo Dubských, kočovní bábkari,“ rozhovoril sa bábkoherec Tomáš Plaszký.
Priznal sa, že musel byť všade prvý, preto im chodil pomáhať. Za to si vyslúžil rôzne privilégiá, napríklad vstup zadarmo. Rodina sa mu dokonca dovolila hrať vo svojej maringotke s veľkými marionetami na drôtoch.
„A to bol taký zážitok, že hneď, keď som prišiel domov, som vytiahol staré bábkové divadlo, čo mal môj brat, a začal som pre celú dedinu hrať bábkové divadlo. Povedal by som, že v dnešnej dobe profesionálne, lebo som vyberal päť až desať halierov vstupné, a potom z toho vstupného mi vždy mama kúpila v hračkárstve ďalšie bábky,“ opísal svoje začiatky Plaszký.
Komedianta v rodine nechceli
To mu už časom nestačilo, preto si začal bábky vyrábať sám. A tak vzniklo jeho prvé bábkové divadlo. Túžil ísť na artistickú školu v Prahe, no jeho otec nechcel mať v rodine komedianta. Preto musel ísť študovať hutníctvo. Napriek tomu, že ho nebavila chémia, bola to jediná možnosť, ako získať maturitu, keďže bol z rodiny továrnika – kapitalistu.
„Potom ma niečo chytilo, lepšie povedané nechcelo sa mi ísť na vojnu, tak som sa v poslednej chvíli prihlásil na vysokú školu na hutnícku. Zobrali ma, vydržal som tam dva roky, a potom som musel odísť, zas sa zistil pôvod,“ zaspomínal si.
A tak nastúpil v železiarňach, robil aj v plynárni či v stavebnom podniku. Bábkoherectvo si ho však predsa len našlo.
„Zrazu sa objavil inzerát, že hľadajú technológa alebo javiskového majstra v bábkovom divadle. Čo je to javiskový majster? Nič mi to nehovorilo, aj keď som to v podstate robil od detstva. Keď som im povedal, že rezbujem, tak ma hneď začali ťahať, nech si idem skúsiť robiť technológa bábok . Tak som robil konkurz, kde mi dali za jeden deň vyrobiť jednu bábku. Bol som prijatý a osud bol spečatený,“ povedal s úsmevom košický umelec.
Vlastné deti k tomu neťahal
V bábkovom divadle v Košiciach pracoval 13 rokov, no pomedzi to hrával aj v amatérskych súboroch. Keď bolo treba, zastúpil bábkohercov aj v profesionálnom divadle. Chodil s nimi aj do zahraničia, a to sa mu zapáčilo natoľko, že sa pustil vlastnou cestou.
„Začal som ako sólo bábkar. Mal som problémy s bývalým riaditeľom, ktorý ma nechcel pustiť na jeden festival a vtedy som povedal stačilo. Osamostatnil som sa ešte pred revolúciou, založil som si Divadlo v kufri a práve s hrôzou som zistil, že to robím už 30 rokov,“ upresnil Plaszký.
Teraz má svoje „zájazdové bábkové divadlo“ nielen pre malé deti. Hral už aj pre deviatakov. Priznal sa, že mal aj strach, ale dopadlo to nad očakávania. Svoje deti však k tejto záľube nikdy nenútil. Už len z princípu, keďže on si nemohol vybrať ani školu.
„Keď som predtým cvičil v noci v byte, dcéra keď počula hudbu, s vankúšom vyliezla von, sadla, pozerala. Keď som skončil, zaliezla naspäť do postele. Ale nikdy som ich nenútil a nehrával som im bábkové, boli ukrátené oproti iným deťom. Mali ma možnosť vidieť buď v škôlke alebo niekde, keď som hral náhodou,“ prezradil.
Učaroval mu flašinet
Najnovšie mu okrem bábkového divadla učaroval aj flašinet – jarmočný hudobný nástroj. Pokukoval po ňom vďaka kamarátovi, ktorý mal takýto verklík. Zázračná „škatuľa“ kedysi sprevádzala aj kočovných bábkarov.
„S tým verklíkom chodili a zvolávali deti, že prišlo gašparkovo divadlo. Ja som si vtedy hovoril, jéj mať taký verklík, ale vedel som, že dostať sa k tomu, je problematické. Tak som to odkladal, až pred piatimi rokmi som si povedal, že už musím zháňať. Podarilo sa mi kúpiť prvý flašinet, a teraz som flašinetom úplne prepadol,“ vysvetlil Plaszký.
Po festivaloch chodí spolu s manželkou, ktorá na ňom hrá a on pri tom využíva svoje cirkusové bábky. Takúto dvojicu veru málokde uvidíte. Ľudia sa pri nich zastavujú, pretože ich láka samotná hudba.
„Niekto pozerá, že to ešte existuje? Hlavne starí ľudia si spomenú na mladosť – jéj, to je krásna muzika. Úplne až zimomriavky nabehnú. A mladí zase, to som ešte nevidel, alebo, jej to bolo vo filme Traja veteráni,“ zasmial sa flašinetár a bábkoherec v jednom.
Defilé v priamom prenose
Ako ďalej uviedol, mladšie generácie si verklík mýlia s MP3-kou, deti sa pri ňom fotia. Najväčšiu radosť má však tento Košičan vtedy, keď ľuďom vyčarí na tvárach úsmev. Nie je vraj nič krajšie, ako keď rozdávate radosť.
„S priateľom flašinetárom ideme robiť jeden spoločný projekt francúzsko–slovenský flašinetársko-bábkarský projekt. Ako vyjde, uvidíme, ale verím, že hudba i bábky budú mať nejaký úspech. Budeme to tam týždeň nacvičovať, cez maily sme si už vydiskutovali ako a čo,“ prezradil a dodal, že následne sa presunie do Berlína na veľký festival, kde bude asi 180 flašinetárov z celého sveta.
„Roztiahneme sa po celom námestí alebo do bočných ulíc, a každý si hrá svoje. Potom sa zídeme a zas každý zahrá jednu skladbu. Stojíme do takého veľkého polkruhu, také defilé, alebo na javisku, tam sa aj predstavuje, kto je odkiaľ,“ ozrejmil.
Najbližšie týždne sa zastaví aj doma, v júli by mal napríklad vystupovať na festivale Európskeho ľudového remesla v Kežmarku.
