Len čo príde jar, oblieka sa do pracovného mundúru, nakladá do auta jednu zo svojich hracích skriniek a rozkladá sa v centre Košíc. Tomáš Plaszky flašinetom a svojím koncertom tak spríjemňuje deň hádam všetkým, ktorí idú okolo. A nielen Košičanom. Veď za tie roky čo sa do netradičného nástroja zamiloval, precestoval kus sveta.
Za pozemky kúpil hraciu skrinku
Kolískou flašinetov je Nemecko. A práve stretnutie s jedným Nemcom na Slovensku popísal Tomáš Plaszky ako osudné. „Stretol som ho v Novej Bani. Dal som sa s ním do reči, zaujímal som sa, ako to funguje. Kým som sa ale k svojmu prvému hudobnému nástroju dostal, chvíľu to trvalo. Nejde totiž vôbec o žiaden lacný špás. A navyše praví flašinetári vás uznávajú, len keď hráte na flašinete s drevenými valcami, kotúčmi, skladacími kartónmi alebo kovovými platňami. Na nich sú zapísané jednotlivé skladby. Jednoducho, nemali by ste mať moderné elektronické. Tie sú ale pohodlnejšie, lebo skladby máte nahraté na maličkej pamäťovej karte a nemusíte so sebou vláčiť kufre s valcami, aby ste mali pestrý repertoár skladieb,“ vysvetľuje rodený Banskobystričan, ktorý sa priženil do Košíc.
Vyhrával päť hodín v kuse
I keď sa na prvý pohľad môže zdať, že točiť kľukou, aby sa vylúdila jedna skladba za druhou je hračka, divadelník tvrdí, že to nie je tak. „Musí to byť plynulé, aby pesničky nesekali a zároveň potrebujem dobrú kondičku na obe ruky. Pri dlhšom hraní ich musím striedať. Najdlhšie som krútil bez prestávky päť hodín. Pesničky sa neopakovali, lebo som mal hneď vedľa pripravené rolky so skladbami, ktoré som zároveň menil,“ hovorí majiteľ deviatich flašinetov, ktorý mimochodom býva v paneláku, kde ich má všetky uložené. „Ani vám nebudem hovoriť, ako to u nás vyzerá. Ako v hudobnom funduse,“ smeje sa.
Každá z hracích skriniek pritom váži zhruba päťdesiat kíl a má aj iný zvuk. Podľa výberu akcie, vyberá tiež nástroj, ktorý vezme na výlet. Hráva na jarmokoch, koncertoch i v kostoloch. A hoci jeho manželka sa spočiatku hnevala, že na hudobný nástroj minul celý majland, vystupuje s ním. Rovnako dobre a s rovnakým nadšením. „Pravidelne chodievame na zahraničné festival napríklad do Nemecka, Čiech, Slovinska, Maďarska a iných európskych krajín,“ pokračuje.
Hráva len so svojimi bábkami
Aby sa milovník pouličného umenia odlíšil od svojich kolegov, na ulici ho vidieť s drevenými bábkami. Práve bábky boli skôr ako vášeň k flašinetu. „Vyrastal som v Rimavskej Seči, kde chodievalo dosť cirkusantov, bábkarov, kúzelníkov. Vždy som sa okolo nich motal, pomáhal som im a dovolili mi chodiť na ich predstavenia zadarmo. Veľa som sa od nich naučil. Keď títo kočovníci z dediny odišli, ako malý som hrával predstavenia pre dedinu ja. Mal som ježa, holubov či jastraba, čiže som sa s nimi predvádzal a vyberal som vstupné zopár halierov. Tak ma to očarilo, že som chcel ísť na artistickú školu do Prahy. Keďže otec povedal, že cirkusanti v rodine nebudú, vybral mi školu on. Poslal ma na hutnícku do Tisovca, kde ma to absolútne nebavilo. Paradoxne, chvíľu som v tomto odbore pôsobil. No len čo som v roku 1974 zbadal inzerát, že do košického bábkového divadla hľadajú javiskového majstra a technológa bábok, prihlásil som sa. Prijali ma,“ spomína na svoje profesionálne začiatky.
Tým, že bábkoherectvu sa upísal už takmer päťdesiat rokov, je zároveň najstarším profesionálom v tomto druhu umenia u nás. Za to obdobie vyrobil stovky drevených figúrok a odohral s nimi tisícky predstavení. Dokonca z jeho rúk pochádza i väčšina rozprávkových postáv z niekdajších Večerníčkov.
Vystupuje v esperante
Tomáš Plaszky svojej divadelnej vášni veril a ešte tesne pred revolúciou si založil svoje divadlo a začal podnikať. Stačilo, že sa raz zúčastnil medzinárodného festivalu v chorvátskom Záhrebe a odchádzal s víťaznou cenou a tým pádom sa začali hrnúť pozvania zo zahraničia.
Mali oňho záujem Švédi, Francúzi, Dáni či Mexičania. Keďže jeho predstavenia sú pre deti, naučil sa základy cudzích jazykov, aby mohol s nimi ako tak prehodiť reč. A ako samouk sa taktiež pustil do esperanta, ktoré na niektorých predstaveniach využíva tiež. „Najskôr som sa doslova drvil jednotlivé repliky. Postupne som rozširoval svoje rečové znalosti v tomto jazyku. Mám dokonca i cenu za najlepšie vystúpenie prezentované v esperante.“
Dobré noviny, Lucia Lukušová, 6. 5. 2022
